Mladosť

Narodil sa 6. januára 1938 ako Vasyl Semenovič Stus v obci Rachnivka vo Vinnyckej oblasti vo vtedajšej sovietskej Ukrajine. Vasyl bol štvrté dieťa v sedliackej rodine Semena a Iryny Stusovych. V roku 1940 sa rodina presťahovala do mesta Stalino (dnes Doneck v Doneckej oblasti), aby unikla pred kolektivizáciou. Otec sa zamestnal ako robotník v továrni. V roku 1959 dokončil historicko-filologické štúdia v Pedagogickom inštitúte v meste Stalino. Po štúdiách dva roky slúžil v sovietskej armáde na Urale v rámci základnej vojenskej služby. V rokoch 1961-63 učil ukrajinský jazyk a literatúru v Gorlivke v Doneckej oblasti. Stihol byť aj redaktorom časopisu „Socialistický Donbas.“ V roku 1963 zahájil doktorandské štúdium v Literárnom inštitúte Tarasa Ševčenka. V roku 1964 začal pracovať v Ústrednom štátnom historickom archíve. Niekedy v tej dobe začal písať básne. Vasyl Stus sa v roku 1965 oženil s Valentynou Popeljuch, 15. novembra 1966 sa im narodil jediný syn Dmytro.

Disidentské hnutie v sovietskej Ukrajine

Skôr, než budem pokračovať v príbehu Vasyla Stusa, chcem povedať pár slov o disidentskom hnutí v sovietskej Ukrajine. Ukrajina bola druhá najväčšia zväzová republika po Rusku podľa počtu obyvateľov a tretia najväčšia po Rusku a Kazachstane. Ako všade v Sovietskom zväze, aj tu prebiehalo odnárodňovanie a uprednostňovanie ruštiny a ruskej kultúry pred ukrajinskou. V Sovietskom zväze disidentské hnutie začalo vznikať v polovici šesťdesiatych rokoch. V šesťdesiatych a na začiatku sedemdesiatych rokoch prevládal v ukrajinskom disidentskom hnutí národno-kultúrny prúd. V súčasnej ukrajinskej literatúre sa aktivisti tohoto hnutia často označujú ako „generácia šesťdesiatych rokov“ alebo „šesťdesiatnici“. Základom ukrajinského hnutia bola tvorivá inteligencia, bojujúca hlavne za obrodenie národnej kultúry a vzdorujúca rusifikácii. Prúd, jeho centrum sa nachádzalo v Kyjeve, sa rozšíril na celú Ukrajinu. Jeho účastníci nevznášali otázku oddelenia Ukrajiny od ZSSR, dúfali v liberalizáciu režimu a vyriešenie národnostného problému v ZSSR.

Vasyl Stus, © Lantuszka

Začiatok disidentskej dráhy

Štvrtého septembra sa zúčastnil protestnej akcie pri premietaní filmu Tiene zabudnutých predkov v kyjevskom kine Ukrajina. Po vystúpení Ivana Dzjuby, ktorý informoval o zatýkaní v radoch inteligencie, Vjačeslav Čornovil zvolal: „Kto je proti tyranii, nech vstane!“ Prvý vstal zo svojho miesta Stus. Za účasť na tejto akcii bol 20. septembra vylúčený zo štúdii a potom prepustený z archívu. Potom musel pracovať na stavbe metra, ako kurič v kotolni, spracovával technické informácie v projektovej konštrukčnej kancelárii. Popritom aj tvoril. V roku 1965 chcel uverejniť svoju prvú knihu, ale nevydali mu ju. Vyšla až o päť rokov v Belgicku. Protestoval proti obrodeniu kultu osobnosti, politike odnárodňovania, obmedzovania slobody slova. Podpísal list Leonidovi Brežnevovi na obranu odsúdených intelektuálov (apríl 1968). Skrátka sa angažoval, ale nie tak ako chcela sovietska moc.

Prvé väznenie

12. januára 1972 bol uväznený a obvinený z robenia protisovietskej propagandy a agitácie. Bolo mu kladené za vinu autorstvo 14 básní a 10 článkov o literatúre a obrane práv. Hlavným cieľom vyšetrovania bolo dokázať, že opozične naladená inteligencia udržovala trvalé intenzívne styky s ukrajinskými nacionalistickými organizáciami v zahraničí. 7. septembra 1972 ho Oblastný súd v Kyjeve odsúdil za „protisovietsku propagandu a agitáciu“ k piatim rokom lágrov a trom rokom vyhnanstva. Od tej doby s výnimkou necelého trištvrte roka na slobode bol do konca života väznený. Od februára 1973 bol väznený v mordvinskych táboroch. (Mordvinsko je oblasť v európskej časti Ruska.) Na jeseň roku 1975 takmer zomrel na perforáciu žalúdočného vredu. Bola nutná zdravotná starostlivosť mimo tábora. Vo februári 1976 bol prevezený naspäť do tábora. Jeden z jeho spoluväzňov zanechal o ňom toto svedectvo: „Bol hrdý a čestný ako čínsky cisár... S náčelníkmi a policajtmi hovoril tónom víťaza a prokurátora na budúcom norimberskom procese – boli preňho zločinci, o ktorých zbiera údaje, aby poskytol súdu pravdivé, ale nie úplne nestranné informácie.“ Zúčastňoval sa všetkých akcií politických väzňov a protestných hladoviek. V liste predsedníctvu Najvyššieho sovietu ZSSR z 1. augusta 1976 sa zriekol sovietskeho občianstva, v liste uviedol aj toto: „Mať sovietske občianstvo je pre mňa nemožnou vecou. Byť sovietskym občanom znamená byť otrokom“. Pokúšal sa písať, ale jeho básne mu pravidelne zabavovali, snažil sa ich preto čo najviac poslať v listoch manželke. 11. januára 1977 sa vydal do vyhnanstva do osady Matrosovo v Magadanskej oblasti na brehu Ochotského mora. Býval v robotníckej ubytovni s ďalšími kriminálnikmi a nemohol mať samostatnú izbu. Pracoval v zlatých baniach, kde neskôr utrpel pracovný úraz a musel byť dva mesiace v nemocnici. Počas tejto doby prišiel o svoje rukopisy a knihy.

Krátka sloboda a druhé väznenie

Po vypršaní trestu v auguste 1979 sa vrátil do Kyjeva. Pracoval v oceliarni a obuvníckom podniku. Postavil sa na obranu prenasledovaných členov Ukrajinskej helsinskej skupiny, čo bola ľudskoprávna organizácia. Sám do nej vstúpil v októbri 1979. „Vstúpil som, pretože som nemohol inak. Podvedome som vedel, že sa už predo mnou otvárajú väzenské mreže, že ma vzápätí zavrú. Ale čo som mal robiť? Napriek tomu som nechcel ohnúť chrbát. Stála za mnou Ukrajina, jej utlačovaný národ, ktorý musím brániť až do smrti.“ (Z táborového zošita, 1983). Bol uväznený 14. mája 1980 a obvinený z autorstva listov disidentom, priateľom z Kyjeva, vlastných básní, petícií prokuratúre a z ústnych vyjadrení. 2. októbra 1980 ho Oblastný súd v Kyjeve za „protisovietsku agitáciu a propagandu“ odsúdil k desiatim rokom v tábore so zvláštnym režimom a piatim rokom vyhnanstva ako „zvlášť nebezpečného recidivistu.“ Zvláštny režim znamenal, že bol držaný na samotke, vyvádzaný na dvor väzenského typu, pracoval vo zvláštnej budove, nosil pruhovaný odev a mal znížené prídely jedla. Trest vykonával v tábore Perm-36 pri dedine Kučino v permskej oblasti. Napriek mimoriadne ťažkým podmienkam veľa písal aj prekladal. Všetko, čo napísal, však bolo zabavené. V roku 1983 sa básnikovi podarilo prepašovať na slobodu text zvaný „Z táborového zošita.“ Po jeho uverejnení na západe, a najmä potom, čo spisovateľ Heinrich Böll v roku 1985 Stusa navrhol na Nobelovú cenu za literatúru, šikany ešte zosilneli.

Väzenský tábor Perm-36, © Gerald Praschl

Smrť a čo bolo ďalej

28. augusta 1985 bol pod vymyslenou zámienkou znova umiestnený na samotku, kde vyhlásil hladovku „až do konca“. Zomrel v noci z 3. na 4. septembra oficiálne na srdcové zlyhanie. Inak je jeho koniec nejasný, mohol spáchať samovraždu alebo ho zabil niekto z dozorcov. Mal len 47 rokov. Bol pochovaný na táborovom cintoríne v osade Borisovo. 19. novembra 1989 boli ostatky básnika druhýkrát, s poctami pochované na cintoríne Bajkova v Kyjeve. Pohrebný obrad bol veľmi slávnostný a zúčastnili sa ho desiatky tisíc ľudí.

V roku 1990 Najvyšší súd Sovietskeho zväzu zrušil rozsudok voči Stusovi pre nedostatok dôkazov. Vasyl Stus má pamätníky a ulice po celej Ukrajine. Posmrtne mu bolo udelené vyznamenanie Hrdina Ukrajiny. Počas svojho života nič nemohol oficiálne vydať. Len na začiatku jeho básnickej kariéry vyšlo časopisecky pár básní. V češtine som našla od neho tri básne, ktoré vyšli v zborníku Mladá sovětská poezie – ukrajinští básníci, ktorá vyšla vo vydavateľstve Svět Sovětu v roku 1965. Jeho básne a preklady sa šírili samizdatom alebo boli vydané na Západe. Jeho dielo mohlo oficiálne vyjsť až po páde komunizmu.

Vdova po Vasylovi Stusovi, pani Valentyna zomrela 25. marca 2022 ako 83-ročná, 37 rokov po svojom mužovi. Jeho syn Dmytro je spisovateľ, redaktor a literárny vedec. Stará sa o otcov literárny odkaz. Bol dvakrát ženatý. Z prvého manželstva s Oksanou Dvorko má synov Jaroslava a Stefana. V roku 2003 sa oženil so spisovateľkou Tetjanou Ščerbačenko, s ktorou má dcéry Jivhu a Orynu.

Na záver vám ponúkam jednu z jeho básni:

Oheň

Jak jen tě, ohni, vykřesat
z černého dne a černé noci?
Jak obejmout, jak polapit
do pastí očí horský klid
a čekat v zbožné extázi
na ráno, které vychází
ze slunce, rozběsněné pece,
vábit den, aby nezaplet se
do ptačích křiků, ptačích přísah,
tokání v hnízdech u mlází?
A jak se nechat ožehnout
modrobílými křídly ohně,
jak spasit srdce před explozí,
jak nepocítit věčný dluh
před očima, před vlastním čelem,
před jitrem, před dnem, před večerem?
Proč neumím se osvobodit,
proč moje vůle nedokáže
napřímit ramena a paže,
zkroucené houžve myšlenek?
Jak omámit zatrpklý smích
V kotoučích dusivého kouře
a přetnout damascénským leskem
smutky a zprahlá stébla hoře,
žhavý žal žahadlově dlouhy,
jak najít dobrou pohodu
pro moje vytrpěné touhy?
Jak vzplanout a jak dohořet?
Jak spoutat černokřídlý let
pod pecí slunce, která svítí
v kaleně bílém rozběsnění?
Jak poznat dokonalost bytí?
Jak poznat nebytí?
Jak žít?

Preložila Hana Vrbová

Zdroje

Kolektív – Slovník ruských, ukrajinských a běloruských spisovatelů, Libri, 2001
Alexandr Daniel a Zbigniew Gluza – Slovník disidentů II., Ústav pro studium totalitních režimů, 2019
Kolektív, Dějiny Ukrajiny, NLN 2022
Kolektív, Mladá sovětska poezie – ukrajinští básnici, Svět Sovětu, 1965
Wikipedia