Písal sa rok 2016 a ja, vtedy približne jedenásťročné dievčatko, som objavila stránku Wattpad. Aj takto by som mohla začať, ale nechcem vás uspať nudným životopisom, ktorý by mal tridsať strán. Radšej ho rozdelím na niekoľko častí:

1. Ako som sa dostala k písaniu
2. Obdobie, keď som prestala písať
3. Kedy a ako som sa vrátila k písaniu
4. Čo mi písanie príbehov prinieslo
5. Čo si o tom myslí moje okolie
6. Niekoľko prác, starých aj nových
7. Rady, poznatky, o ktoré by som sa s vami chcela podeliť
8. Pár slov na záver

Ako som sa dostala k písaniu príbehov

Už ako malá som milovala knihy. Mohla som mať sedem, keď som napísala prvý príbeh o mne a mojom bratrancovi a sesternici. Bolo to o prázdninách, ale viac si nepamätám. Snažila som sa ho nájsť, no asi skončil v koši. Dlhý čas som nič nenapísala, čo sa v roku 2016 zmenilo.

Poznáte Ninja korytnačky? Nie? Nevadí. V skratke ide o to, že vtedy chodili na Déčku a ja som ich doslova žrala. Už ako dieťa som dostala prvé DVD od babky so sériou z roku 1987. A tak nejak, už neviem ako, som sa dostala k fanfikciám na stránke Wattpad. Založila som si účet a začala písať príbehy.

Obdobie, keď som prestala písať

Aj takýmto obdobím som si prešla. Dokonca ich bolo viac. Mala som plnú hlavu nápadov, no nemala som chuť písať.

Myslím, že prvé obdobie trvalo rok a pár mesiacov, možno dva roky. Všetky moje pokusy o napísanie príbehu končili niekoľkými skrčenými papiermi okolo mňa a prázdnym listom predo mnou. Každý pokus som vzdala. Zapisovala som si nejaké nápady, ale chýbala mi motivácia sa do toho pustiť.

Druhá obdobie trvalo kratšie, bolo to len pár mesiacov. Vtedy som nepísala vôbec, ani nápady. Viac som sa venovala kresleniu a čítaniu kníh.

A ak si niekto myslí, že to je zle, práve naopak. Je dobré dať si pauzu, keď vám niečo nejde. Nie je nič zlé na tom, keď vám chýba motivácia robiť váš koníček. Ja som toto nevedela a myslela som si, že už nikdy písať nebudem, že to bolo len nejaké „pubertálne“ obdobie, no opak bol pravdou. Zlepšila som si slovenčinu, čítala som viac kníh a podvedome sa mi vracala aj chuť písať.

Kedy a ako som sa vrátila k písaniu

Toto viem skoro presne, bolo to niekedy na prelome jari a leta 2019. Myslím, že vtedy bol apríl alebo máj. Nebudem menovať nikoho, ale niekto mne (vtedy) veľmi blízky mi pomohol vrátiť sa k písaniu. Bol to človek, ktorému som dala prečítať nejaké príbehy s tým, že ma to bavilo a raz by som sa k tomu chcela vrátiť. Nazvime ho napríklad Čaj. Takže, Čaj miloval moje príbehy a ja som sa rozhodla preňho niečo napísať. Pár hodín som sedela nad prázdnym papierom, ale nič mi nenapadlo. Nakoniec som zobrala jeden starý nápad na poviedku a napísala som mu ju. Čajovi sa zapáčila a ja som zistila, že ma to naozaj baví. Začala som písať krátke poviedky na rôzne témy a občas som pomocou písania ventilovala moje pocity.

Čo mi písanie príbehov prinieslo

Jednotky zo slovenčiny. Nie, vážne. Moja gramatika sa posunula na úplne nový level. Teraz viem písať čiarky, priamu reč, používať správne tvary, poznám desiatky výnimiek, synonymá a dokážem napísať jednu vetu na niekoľko spôsobov. Zlepšila sa mi aj štylizácia a naučila som sa písať rôznymi spôsobmi. Napríklad poviedky pre deti píšem inak než poviedky pre starších. To neznamená, že nerobím chyby. Veľa textov aj päťkrát prepíšem, než som s nimi spokojná. A aj tak v nich objavím chyby, ktoré som si predtým nevšimla (ako napríklad teraz, keď si kontrolujem tento článok).

Istý čas som spolužiakom pomáhala s úlohami zo slovenského jazyka a literatúry. Opravovala som im chyby a niekedy som za nich písala úlohy, slohy a podobne. Samozrejme, že to nebolo len tak. Najčastejšie som dostávala sladkosti, niekedy aj čaj alebo zmrzlinu. Hlavne to neskúste robiť vy, pretože to nie je správne. Viete koľko problémov môžete mať? Ja to neviem, pretože sa to nikdy neprevalilo, čo je zázrak, ale to neznamená, že to je v poriadku! Teraz to nerobím, pretože moji spolužiaci sú šikovní (alebo si to aspoň myslím) a nechcem mať problémy, keďže môj štýl písania je trochu iný a učiteľky ho poznajú.

Jediný môj problém je, že neviem začať príbeh a už vôbec ho neviem ukončiť. Väčšina mojich poviedok má otvorený alebo odrezaný koniec, pretože inak by z dvoch strán vznikla celá kniha. No čo, ešte je toho veľa, čo sa musím naučiť. A tiež by som sa mohla naučiť kontrolovať po sebe texty. Veľakrát sa mi stáva, že si nevšimnem drobné chyby (veď kto napíše „neznemané“ a nevšimne si to, že?).

A teraz vám dokážem, že viem napísať jednu vetu na niekoľko spôsobov! Vybrala som si vetu z knihy Malý princ, ktorú napísal Antoine de Saint-Exupéry, aby som to nemala tak jednoduché. Budem sa snažiť zachovať aspoň 3 veci, ktoré sú v tejto vete.

Keď som mal šesť rokov, videl som raz v knižke o pralese, čo sa volala „Pravdivé príbehy“, nádherný obrázok.
- Malý princ, Antoine de Saint-Exupéry

Prvý pokus: Keď som mal šesť rokov, videl som nádherný obrázok v knihe „Pravdivé príbehy“.
Druhý pokus: Raz som videl v knihe, ktorá sa volala „Pravdivé príbehy“, krásny obrázok.
Tretí pokus: Ako šesťročný som videl v knihe o pralese prekrásny obrázok.

Toto som napísala na odľahčenie, berte to ako prestávku od dlhého článku. :D

Čo si o tom myslí moje okolie

Ak ide o mojich rodičov, tak proti tomu nič nemajú. Podporujú ma a občas dám mamke prečítať nejaký príbeh. Žiadne sladké reči a vždy si všimne chyby, ktoré ja nie. Názor niekoho iného sa vždy zíde, však?

Ďalej tu mám kamarátov, spolužiakov a všetkých nedospelých ľudí, ktorí sa vyskytli v mojom živote. Oni ma viac-menej podporujú (svojím spôsobom) a „používajú“ ma, keď potrebujú pomoc s gramatikou a podobne.

Odkedy som na strednej, zapájam sa do literárnych súťaží. S tým mi pomáhajú učitelia, ktorí majú na moje práce kladný názor. Vraj by som raz mohla byť spisovateľka, ktorá si svoje knihy ilustruje. A úprimne? Je to taký môj malý sen, odkedy som sa písaniu začala venovať.

A čo si o tom myslíte vy? No, to neviem. Môžem vychádzať len z komentárov a správ, ktoré sú prevažne pozitívne. A tiež sa môžem poučiť z kritiky.

Niekoľko prác, starých aj nových

Najstaršie práce už neuvidia svetlo sveta, ale pridávam sem časť poviedky z roku 2019.

Začiatok poviedky z mojej najčerstvejšej tvorby. Osobne som na tento príbeh hrdá, aj keď nie je dokončený.

Rady, poznatky, o ktoré by som sa s vami chcela podeliť

Iste ste počuli rady ako „uč sa jazyk“ alebo „čítaj knihy“, ale to nie je všetko. Áno, je dôležité poznať jazyk, v ktorom píšete, ale čo z toho, keď si niektoré veci neviete zapamätať? Nie je dôležité vedieť každý jeden detail, ale základy by mali vedieť všetci. Gramatiku si časom budete vylepšovať hlavne tým, že budete písať. Ak si nie ste istí, pýtajte sa. Učitelia vám určite radi pomôžu. Ja som sa vďaka mojej pani učiteľke dostala k stránke, na ktorej je všetko. Slovníky, otázky a odpovede, vysvetlenia. Keď si s niečím neviem rady, vždy sa na tú stránku pozriem, aby som si bola istá. Rovnako je to aj s čítaním kníh. Čím viac kníh prečítate, tým viac si precvičíte gramatiku a zlepšíte štylizáciu.

Ďalšou dôležitou vecou je neporovnávať sa s ostatnými. Chyby sú potrebné na to, aby ste sa posunuli ďalej. Čo tam po tom, že Janka napísala sloh na jednotku a vy na dvojku. Hlavné je, že ste sa snažili a písali ste. Čím viac budete písať, tým viac sa zlepšíte a možno nabudúce budete mať najlepšiu prácu z celej triedy!

Jednou z mojich najobľúbenejších vecí je „vypísanie sa“, keď mám napríklad zlú náladu. Rada hovorím, že písaním „ventilujem“ emócie. Možno aj vám to pomôže. A možno napíšete niečo naozaj dobré. Moje práce sú nepoužiteľné, pretože pri ventilovaní používam dosť temné témy, ale každý to má inak.

Pri písaní je dobré dávať si pauzu. Ak píšete dlho, môžete začať robiť chyby alebo sa zamotáte. Vtedy je najlepšie prestať a vyvetrať si hlavu. Môžete si pozrieť film, najesť sa, ísť von s kamarátmi. Na druhú stranu, ak vás chytí spisovateľská horúčka, je lepšie napísať všetko, čo chcete, a potom to opraviť, než prestať a, nedajbože, zabudnúť na nápad, ktorý vám prišiel naozaj super.

A najdôležitejšia vec – nevzdávať to. Nepodarilo sa vám niečo? Nevadí. Ak vás písanie naozaj baví, nevzdávajte to. Píšte, robte chyby, učte sa z nich, ale hlavne píšte a nevzdajte to po jednom neúspechu. Ako rada hovorím: „Ľudia sa smejú iným, keď urobia chybu, lebo si neuvedomujú, že každá chyba je krok k úspechu. Ak sa ti niekto smial za chyby a teraz sa snaží priživiť na tvojom úspechu, proste mu zatvor dvere pred nosom.“

Pár slov na záver

Písanie bolo mojou vášňou už od detstva. Samozrejme, že boli obdobia, keď som chcela všetko vzdať, no nikdy som to neurobila nadobro. Vždy ma k tomu niečo alebo niekto vrátil a ja som vďačná všetkým, ktorí pri mne stáli. Tento článok som nenapísala preto, aby som sa chválila. Nie. Napísala som ho hlavne preto, že viem, aké je ťažké veriť si a nevzdať sa. Ak môj príbeh niekomu pomôže, ak slová v tomto článku niekomu dodajú odvahu, budem len rada. Nie každý má také šťastie, že mu život jednoducho nedovolí skončiť. Niektorí nemajú podporu ostatných a vzdajú sa. Zahodia svoj koníček, akýkoľvek koníček, pretože si myslia, že sú v tom strašní. A viete čo? Aj keby som v tom bola najhoršia, nikdy by som neprestala. Písanie ma baví a je to môj spôsob relaxu. Nech je moje písanie akékoľvek, vždy mi zlepší náladu a to je hlavné. Byť šťastný.

Ďakujem, že ste článok dočítali až sem.

Pekný deň vám praje Alexandra.

Vysvetlivky

Fanfikcia (ang. fanfiction) je dielo, ktoré vychádza z už existujúceho diela (príp. je postavené na postavách alebo osobách, ktoré naozaj existujú alebo ich niekto vymyslel) a napísal ho fanúšik. Najčastejšie sa stretnete s tým, že v príbehu vystupujú napr. členovia hudobnej skupiny, herci, postavy z filmov alebo seriálov či iné celebrity.
Štylizácia – poviem to tak laicky, štylizácia je tvorenie viet, výber slov, postupnosť slov a všetko, čo robíte pri písaní textu. Ak to chcete odborne, tak štylizácia znamená celý proces výstavby a formovania jazykového prejavu/textu alebo jeho časti (podľa Wikipédie).