Bol krásny slnečný a teplý deň, keď sme sa vybrali na cintorín. V maličkej dedine, kde bývajú iba dvaja ľudia, máme totiž chatu a samozrejme je tam aj cintorín.
Hneď po obede sme vyrazili. Na moste sme stretli miestneho psa Denniho. Vždy, keď ho stretneme, donesieme mu aj nejaké to mäso, alebo kosti . Dneska sme mali pre neho pripravené kosti. Totiž, jeho majitelia sú často preč, keďže tam majú iba chatu a Denniho tam vždy nechajú. Denni je okrový orech, stredného zrastu. Veľmi sa tomu potešil, pohladkali sme ho a išli sme ďalej. Hneď za mostom je totiž cintorín, tak sme to nemali ďaleko.
Cintorín, ako je to bežné v malých dedinkách je pri kostole. V tejto dedinke, rodnej obce mojej babičky je grékokatolický kostol a je hneď oproti cintorínu. Otvorili sme si s rodičmi hrdzavú zelenú bránku a hneď sme boli pri hrobe. Hrob bol hneď pri bráničke. Poliali sme kvety, niektoré sme tam aj doniesli, pospomínali sme na babku a zapálili sme sviečky. V tej chvíli sme chceli akurát odísť, ale stalo sa niečo nevídané.
Hneď vedľa na lúke sa páslo stádo kráv. Odrazu sa jeden malý býk začal približovať ku plotu a cez škáročku pozeral na cintorín. Podišiel bližšie a zrazu z ničoho nič sa ocitol na cintoríne – prešiel cez medzeru v plote. Rýchlo sme zutekali von z cintorína. Sledovali sme, čo sa bude diať ďalej. Býk bučal a bučal. Asi sa chcel dostať von, ale nevedel ako. Jedna krava prišla k plotu a sledovala, čo sa deje – asi to bola jeho matka. Býk sa onedlho upokojil a začal sa obzerať po cintoríne. Prechádzal sa pomedzi hroby a s údivom sa na ne pozeral. Pri niektorých hroboch boli aj kvety. Býk sa sklonil k hrobu, kde zbadal kvet a začal ich obhrýzať. To snaď nie! Pomyslela som si. Keď došiel k babkinmu hrobu, aj tam si pochutil na kvetoch. Zachutila mu aj skalná ruža, ktorú sme kúpili v obchode a položili sme ju na hrob. Mamka zrazu prehovorila ustráchaným hlasom: Veď mi sme tam zapálili sviečky! Čo keď ich býk zhodí , veď by zhorela celá dedina!
Nastal zmätok. Začali sme lamentovať, čo keď sa to stane, čo urobíme a tak ďalej. Keď sme sa pozreli na býka, býk stále stál pri hrobe a prezeral si ho. Obzrel si sviečky a zaujal ho aj šiškový veniec. Začali sme ho odháňať tým, že sme tlieskali, kričali a rozhadzovali sme rukami. Býk zutekal dole potokom do dediny. Povedali sme si, že už to je v suchu a išli sme späť do chaty. Keď sme tam došli, dedko sa nás vypytoval, či to mi sme odháňali toho býka, lebo bolo počuť veľký krik a tlieskanie. Odvetili sme, že áno a všetko sme mu povedali. On nám na to povedal, že videl malého býka, ako uteká pred autom a býk zutekal ku stádu.
Takže, nakoniec všetko dobre dopadlo a zostali sme celý. A býk samozrejme tiež. Ale neprajem si ešte niekedy zažiť niečo podobné, aj keď to bolo napínavé a zaujímavé .
