December 15. rok 2021
Milý denníček. Dnes napadol prvý sneh. To je úžasné, práve na moje narodeniny! Zatiaľ je ho málo, ale na noc hlásia sneženie. Teším sa, pretože ja zbožňujem sneh. Zbožňujem zimu a všetko, čo s ňou súvisí. Takže Vianoce, Nový rok a sneh.

Zrazu niekto zaklopal. Pomaly sa otvorili dvere na Simoninej izbe a do izby vstúpila malá Anetka.
„Čo chceš, Aneta?“ zbľačala Simona na sestru.
Anetka sa zľakla: „Nooo... Mama ťa volá. Ideme obedovať. A máš ísť dole, niečo pre teba má,“ odišla a zavrela za sebou dvere.
Simona zavrela denník, zamkla ho, obula si papuče a zišla po schodoch dole do kuchyne. Na jedálenskom stole boli rozložené štyri hlboké taniere. Simona vzala do ruky jeden tanier a odložila ho späť do poličky. Mama sa na ňu nechápavo pozrela, no po chvíli jej to došlo a zarmútene naberala na taniere polievku.

Pri obede bolo ticho. Všetci jedli a smutne pozerali do svojich tanierov. Simona dojedla ako prvá. Postavila sa, poďakovala za obed, zasunula za sebou stoličku a vložila tanier do umývačky. Vyšla po schodoch do svojej izby a zavrela za sebou dvere. Sadla si na posteľ, otvorila denník a pokračovala v písaní.

Mama dnes znova zabudla, že Dominik už nie je medzi nami. Znova dala tanier aj na jeho miesto. Chúďa. Musí byť vyčerpaná. Dominik jej pomáhal s Anetkou a bol jej dobrou oporou, keď sa pohádala s otcom. Všetkým nám veľmi chýba a mne najviac. Aaach, braček Dominik... Kiež by som ti hovorila častejšie, ako ťa mám rada... Kiež by si na tej motorke vôbec nejazdil.

Náhle zavrela denník a rozplakala sa. Desať minút plakala a spomínala na to, ako jej bolo dobre, keď mala pri sebe Dominika. Po desiatich minútach si spomenula, že jej Aneta vravela čosi, že pre ňu mama niečo má. A tak zišla po schodoch dole do obývačky, kde sedela mama s Anetou a pozerali vianočné animované rozprávky (Áno, vianočné. Aneta sa nevedela dočkať Vianoc a takto aspoň vedela, že za približne mesiac už budú Vianoce). Keď si mama všimla, že prišla Simona, postavila sa z gauča a zašla do kuchyne. Simona si sadla vedľa Anety a Aneta sa o ňu oprela. Mala rada svoju sestru, aj keď jej niekedy liezla na nervy. Po chvíli prišla mama z kuchyne a za chrbtom mala darčekovú tašku.

Simona vstala a mama jej podala ruku: „No, Simonka moja. Ja ti prajem všetko najlepšie k tvojím dnešným už 15. narodeninám. Prajem ti veľa šťastia, zdravia, hlavne veľa lásky, dobrých známok v škole a ako tvoja mama ti prajem veeeľa frajerov,“ zasmiala sa mama.
„Ďakujem maminka. Ľúbim ťa,“ povedala Simona a objala mamu.
Mama jej podala tašku. Bola ťažká a raz za čas štekla. Áno, štekla. Simona si sadla na kreslo vedľa gauča. Mama si sadla na gauč vedľa Anetky. Obe pozorne sledovali Simonu, ako otvára tašku. Keď sa jej podarilo rozviazať dobre zaviazanú mašľu, vyskočil na ňu malý, čierny havino. Simona najprv predýchavala šok a potom objala mamu aj Anetku.

Mama jej s úsmevom povedala: „Pokračuj Simka. Ešte tam niečo máš.“
Simona vzala malého čierneho havina na kolená a pokračovala v rozbaľovaní svojho narodeninového darčeka. Čakala nejaké čokolády alebo zmrzlinu alebo niečo na cvičenie. No, namiesto toho vybrala z tašky bielu knihu. Bol to skôr album s fotkami. Otvorila album na prvej strane. Na fotke bola úplne maličká Simona vo vankúšiku a 5-ročný Dominik. Dominik ju držal na rukách a znechutene sa na ňu pozeral. Simona sa zasmiala, no v hrdle sa jej začala tvoriť obrovská hrča. Album pozerala ďalej. Na desiatej fotke bola 2-ročná Sima a za ruku ju držal 7-ročný Dominik. Išli po ceste k hradu. Tu už sa Simona neudržala a rozplakala sa.

Mama ju objala: „Dievčatko moje. Neplač, Dominik je duchovne s tebou a určite by nechcel, aby si za ním plakala,“ povedala a Simona sa rozplakala ešte viac. Malý, čierny havino sa ku nej pritúlil, lebo vycítil, že ho potrebuje. Simona zobrala album a malého chlpáča na ruky, ešte raz poďakovala mame a Anetke za krásny darček a utekala do izby. Tam sa hodila na posteľ. Chlpáč sa ku nej pritúlil. Takto plakala, až kým k nej neprišla Aneta.
Simona si poutierala slzy, vysmrkala sa a pritúlila sa k Anete: „Anet, pamätáš? Tak ti hovoril Domčo,“ povedala a usmiala sa.
„Áno, pamätám, a tebe hovoril Sima alebo Simka ako SIM karta,“ povedala Aneta a rozosmiala sa. Na to, že mala 10 rokov, si toho dosť veľa pamätala.
„Anet? Ideme si pustiť rozprávku?“ opýtala sa Sima.
„Áno, áno, prosím, prosím, pekne prosím. Ale vianočnú, dobre?“
„No dobre, ty trdlo,“ povedala Sima pobavene a otvorila notebook. Mala v ňom uložených pár vianočných rozprávok, tak jej jednu zapla. Malý chlpáč si ľahol bližšie k Anetke a pozerali spolu. Simona si zatiaľ dopísala denník.

Za hodinu Anetka odišla a Simona ostala s chlpáčom v izbe. Nechcelo sa jej iba tak sedieť a počúvať hudbu. Obliekla si bundu, pripla chlpáčovi o obojok vôdzku, zakričala, že ide von, a už za sebou zavrela vchodové dvere. Vybehla cez bráničku na cestu a bežala smerom k rieke. Zrazu nabúrala do akéhosi chlapca. Bol asi o hlavu vyšší od nej. Keďže na ceste bol vyšmýkaný sneh, pošmykla sa a spadla rovno na zadok. Rozosmiala sa a s ťažkosťou sa snažila postaviť. Chalan jej pomohol. Pozeral sa na ňu a ona na neho.
Zrazu sa spamätal: „Prepáč. Volám sa Adam a toto je Bak. A ty si kto?“ mal veľmi príjemný hlas.

„Volám sa Simona a ty prepáč mne. To ja som nedávala pozor. Toto je moja fenka, ktorej som ešte nevymyslela meno, lebo som ju dnes dostala. Mám narodeniny, juchú!“ povedala, ale ani náhodou to neznelo oslavujúco a nadšene.
„Viem, že ma do toho nič a viem, že ťa vôbec nepoznám, ale, si v pohode?“ opýtal sa Adam.
„Čo? Och, áno prepáč. Áno, som v pohode.“ povedala roztržito Simona a už chcela odísť, ale Adam ju zastavil.
„Vážne? Neznieš tak. Mne môžeš povedať, čo ťa trápi,“ povedal Adam milo.
„Tebe? Veď ťa vôbec nepoznám. Nemôžem ti zavesiť na nos moje problémy, len tak odísť a ty sa budeš trápiť tým, že ako mi pomôžeš. Nie, nie, nie! To už robí moja mama. “ povedala Simona a otočila sa na odchod.
Lenže Adam išiel za ňou: „Veď práve preto, že sa nepoznáme, mi to môžeš povedať, a ak nie, tak sa poďme spoznať. Hmm?“
„Počuj Adam, povedal ti už niekto, že si hrozne tvrdohlavý?“
„Emmm, nie...asi nie.“
„No tak som prvá... Si hrozne tvrdohlavý," povedala Simona a rozosmiala sa. Adam sa smial s ňou.
„Inak, všetko najlepšie k narodeninám, Simona. Koľko máš dnes rokov?“ opýtal sa Adam nesmelo.
„Dnes mám 15. Ty máš koľko?“
„Ja mám 17... Narodeniny som mal v marci,“ povedal Adam.
„Tak ti teda prajem neskoré všetko najlepšie, Adam,“ povedala Simona a rozosmiala sa. Keď prišli k rieke, sadli si na lavičku a nechali psy, nech sa vybláznia. Oni sa zatiaľ rozprávali.

„Takže, čo ťa trápi, Sima? Môžem ťa tak volať?“ opýtal sa Adam. Simonu to zarazilo. Prečo by ju tak mal volať Adam? Tak ju predsa volal Dominik a Anet!
„Prečo Sima?! Volaj ma Sim. Okej? Sima ma volal iba brat,“ povedala Simona a musela sa veľmi ovládať, aby nespustila svoj prenikavý plač.
„Dobre Sim. Ale prečo volal a nie volá?“
„Nechcem sa o tom baviť,“ povedala Simona a odvrátila sa od neho, aby jej nebolo vidno do tváre. No, nevydržala to a začala plakať (nie plakať ako kričať, nadávať atď., ale začali jej tiecť slzy). Adam nevedel, čo robiť.
„Čo sa stalo, Sim?“
„Ale nič. Budem v pohode. Naozaj, len potrebujem čas“
„Sim, ak ťa niečo trápi, tak mi to povedz. Ja ťa nebudem odsudzovať, neboj.“
„Tak ti to teda poviem. Môj brat sa volal Dominik. Narodil sa 17. novembra. Bol to môj jediný brat a aj o neho som prišla. Ostala mi iba mama a sestra. Otec je kdesi preč, neviem kde. Dominik sa zabil minulý rok 14. novembra na motorke. V ten mesiac, keď umrel, by mal 19 rokov. Neviem, čo ti k tomu viac povedať. Skrátka, mi je za ním strašne smutno. Mala som ho strašne rada a dúfam, že to vedel, pretože som mu to nehovorila tak často,“ povedala Simona a ďalej nepokračovala, lebo sa rozplakala. Adam ostal sedieť ako obarený. Keď sa spamätal, objal Simonu, aby cítila, že tu nie je sama. Ani sa nenazdali a už bola tma. Je pravda, že v zime sa stmieva rýchlejšie, ale predsa. Simona sa postavila na odchod. Adam sa postavil tiež a odprevadil Simonu domov.

Simona otvorila vchodové dvere a zakričala do domu, že už je doma. Odopla malému chlpáčovi vôdzku a zavesila ju na vešiak. Dala si dole bundu a vyšla hore do svojej izby. Na posteli ležal zamknutý denník. Na stole bol papierik s odkazom: Simka, Prídeme asi o siedmej. Išli sme ku babke Milke. Super, oni budú u babky Milky a ja budem kysnúť doma! Pomyslela si Simona. Sadla si na posteľ, otvorila denník a písala.

Milý denníček. Dnes, keď som sa išla prejsť s mojím narodeninovým darčekom (havkom), som stretla veľmi milého týpka. Volal sa Adam. Bol veľmi príjemný a mala som pocit, že mi rozumie. Veľmi milý chalan to bol. Takých je dneska ťažko nájsť. Zoznámili sme sa a šli sme k rieke. Tam som sa mu vyspovedala, vyplakala a on ma počúval. Ani moja najlepšia kamarátka ma tak dobre nevypočula. Myslím, a píšem to sem veľmi nerada, že som sa asi zamilovala.

Keď to písala, jemne sa červenala. Bolo to čudné. O siedmej prišla mama s Anetkou domov presne tak, ako sa písalo na papieriku. Simona zišla dole do obývačky, kde už sedela Anetka a zapínala rozprávky. Zapla akúsi o sobovi alebo čo to bolo. Mama so Simonou zatiaľ nachystali večeru. Onedlho zavolali Anetku k stolu. Reč už nestála, ako pri obede. Simona vravela o Adamovi. Mama zas o babke Milke a Anetka o vianočných rozprávkach.

Po večeri mama poupratovala obývačku a kuchyňu a Simona išla uložiť Anetku spať: „Sima. Veď už mám desať. Nemusíš mi rozprávať rozprávku na dobrú noc,“ povedala Anetka a prevrátila očami.
„A ty nechceš moju úžasnú rozprávku? Veď som celý deň vymýšľala takú, aby sa ti páčila.“ povedala Simona a zatvárila sa smutne.
„No, tak dobre, ale nech stojí za to,“ povedala Anetka súhlasne.
Simona ju poprikrývala, sadla si ku nej na posteľ a spustila: „Kde bolo, tam bolo, no, ale tak sa začínajú úplne staré a nudné rozprávky. Tak začnime inak,“ v tom vošla do izby mama. Ľahla si ku Anetke na posteľ a pošepky sa Anetky opýtala, o čo prišla.
„Maminka neboj sa, zatiaľ iba vymýšľam úvod. Ale môžeš sa pridať,“ povedala Simona veselo.
„Kde bolo, tam bolo...“
„Ale mamiii, takto niee, to je starina. Sima vymýšľa iný začiatok. Moderný, nie taký nudný ako Kde bolo tam bolo.“
„Už to mám. Dneska ti maminka porozpráva rozprávku a ja ti ju poviem zajtra, keď vymyslím moderný začiatok. Čo ty na to?“ povedala Simona a postavila sa.
„No doobre. Ale musí byť dobrá! Okej? Lebo zaspím, ak bude nudná,“ povedala Anetka a znudene zívla.
„Dobre Anetka, neboj sa. Určite nezaspíš.“

Simona sa vytratila z izby. Sadla si na svoju posteľ vedľa malého psíka a vymýšľala mu meno. Napadlo ju veľa mien, ale ani jedno sa psíkovi nehodilo. Zrazu ju napadlo úplne originálne meno: Sarah. Presne tak sa volala Dominikova spolužiačka zo strednej a vždy si z nich dvoch robili srandu, že spolu chodia, a nakoniec spolu aj chodili, ale iba chvíľu. Takže psík už nie je psík, ale Sarah. Simona si pustila film na notebooku, položila vedľa seba Sarah a pozerala, až kým nezaspala. Na druhý deň ráno, keď sa šla prebehnúť so Sarah, znova stretla Adama.
„Ahoj Sim!“
„Ahoj Adam. Kde sa tu berieš?“
„Idem sa prebehnúť s Bakom. A predpokladám, že ty sa ideš prebehnúť s fenkou, ktorej si ešte nevymyslela meno, pretože si ju dostala len včera. Mám pravdu?
„Skoro si sa trafil, lenže tá fenka už meno má. Volá sa Sarah.“
„Veľmi originálne meno.“
„Aj ja si myslím, preto som jej ho dala. A inak, prečo si sa prišiel prebehnúť práve sem? Behávam tu každé ráno a ešte som ťa nestretla.“
„No, ja som sa dnes rozhodol, že zmením moju obyčajnú trasu a budem behávať tadiaľto."
„Aha, super. Tadiaľ bežím aj ja. K rieke, cez rieku do lesa, z lesa na polia a potom naspäť. Dnes môžeš bežať s nami, čo ty na to?“
„Veľmi rád budem behať s tebou.“ Adam ani nestihol dopovedať vetu a Simona sa už rozbehla. Adam mal čo robiť, aby s ňou udržal krok. Simona jedným ladným skokom preskočila rieku a pri lese sa zastavila, aby počkala na Adama.
„Počuj Sim... Ty máš riadnu výdrž. Ako dlho behávaš?“
„Neviem, asi rok a mesiac.“
„Tak na tom sme podobne. Lenže ja behávam asi len rok.“
„Ja som predtým plávala aj závodne, ale vybodla som sa na to.“
„To je škoda.“
„No, už nekecaj a bež, čakám ťa na poli,“ zakričala za ním Simona a bežala na polia. Adam ešte chvíľu stál, pozeral a divne sa usmieval. Po chvíli sa spamätal a bežal aj on. O necelých 5 minút stáli obaja na poli a oddychovali.
„Bol si dobrý.“
„Ty lepšia.“
„Ďakujem...Takto dobre som sa ešte s nikým neprebehla.“
„Nápodobne.“

O chvíľu sa Simona znova rozbehla, ale už smerom naspäť. Adam bežal za ňou, ale dobiehal ju. O malú chvíľočku už bežali vedľa seba. Cez les im to šlo jedna radosť, rieku preskočili ako srnec a laň. Adam ešte odprevadil Simonu k dverám. Tam sa rozlúčili a dohodli sa na večer. Znova si pôjdu zabehať, ale tentokrát bez psov a na bežeckú dráhu. Simona vošla do domu a zakričala, že je už tu. Z hora sa ozvali unavené kroky. Bola to Anetka v nočnej košieľke, papučkách, strapatá a po zemi ťahala plyšového zajaca s dlhými ušami. Zišla dole po schodoch a sadla si pred televízor. Simona jej zapla rozprávky a kým sa ešte nechala, učesala jej dva pripletané vrkoče. Anetka mala veľmi dlhé vlasy, tak Simone trvalo trošku dlhšie, aby ich doplietla, ale napokon ich doplietla a boli úžasné. Z kuchyne zavoňala čerstvá praženica a čerstvá káva. Simona vošla do kuchyne a sadla si za stôl. Na tanieri mala naloženú praženicu a vedľa taniera mala šálku s kávou. Anetka mala to isté, ibaže namiesto kávy mala kakao.

„Sima, vieš, že prišiel ocko?“ nadšene pospevovala Anetka. Simona sa vydesene pozrela na mamu. Mama iba pokývala hlavou na súhlas a usmiala sa. Simona nevedela, či sa má tešiť alebo byť smutná. Zrazu sa vo dverách do kuchyne zjavil otec. Pozdravil sa a postrapatil Anetke vlasy.

„Hej! Práve som ju učesala, nechaj ju!“ zbľačala na otca. Sama nevedela, kde sa v nej toľká nervozita vzala. Otec dal ruku preč a sadol si k stolu. Poprial všetkým dobrú chuť a pustil sa do jedla. Aj Anetka sa s chuťou zahryzla do čerstvo upečenej praženice. Simona nebola hladná, a tak poďakovala a odišla od stola. Vyšla hore do svojej izby, kde ju čakala Sarah. Simona si sadla na posteľ, otvorila denník a písala:

Milý denníček. Znova k nám prišiel nevlastný otec. Voláme ho otec, pretože mama s ním je už nekonečne dlho a prezývka otec mu už prischla. Náš pravý ocko od nás odišiel, keď mala Anetka 3 roky, takže veľmi dávno. Pred dvoma rokmi o nás začal prejavovať záujem, lenže my sme k nemu ísť nechceli a od vtedy sme o ňom nepočuli.

Simona zavrela denník a sadla si na parapetu od okna. Pozerala, ako krásne sneží. Vzápätí znova otvorila denník a začala písať:

Pre niekoho sú Vianoce sviatky lásky, pokoja, šťastia a podobne. U mňa to vyzerá zatiaľ tak, že toto budú najhoršie Vianoce v mojom živote.

Znova ho zavrela, zamkla a schovala do poličky. Malá Anetka ho už vie otvoriť a bolo by zlé, keby jej ho začne čítať a potom všetko vyklábosí mame. Večer sa stretla s Adamom. Bežali k bežeckej dráhe a tam si dali preteky. Samozrejme vyhrala Simona. Keď už sa lúčili, Adam ju chytil za ruku. Pritiahol si ju k sebe a objal ju. Pobozkal ju a znova ju objal. Simona neprotestovala a v bozku spolupracovala. Lenže otčim jej dovolil byť vonku iba do ôsmej a tak musela ísť domov. Adam ju ako zvyčajne odprevadil domov. Pred Simoniným vchodom ju ešte posledný krát pobozkal a odišiel.

Od toho večera spolu chodili. 18. decembra sa im začali vianočné prázdniny a 19. zoznámila Simona Adama s jej mamou a otčimom. Adam povedal, že sú veľmi milí. Mama áno, ale o otčimovi sa to povedať nedá. 21. decembra zoznámil Adam Simonu s jeho rodičmi. Adam je jedináčik. Rodičia sa o neho prehnane starajú, ale Adamovi to nevadí. On vie, že sa oňho boja a že pre neho chcú len to najlepšie.

Štedrý večer strávili obe rodiny spolu. Bolo to krásne.

25.December rok 2021
Milý denníček. Nakoniec boli moje Vianoce úplne kúzelné ako z rozprávky. Aj keď bez bračeka, ale boli super. Adam by sa Domčovi určite páčil. A Domčo by sa samozrejme páčil Adamovi. Braček, viem, že toto nikdy neuvidíš, ale aj tak to tu napíšem. Bráško Domčo, neuveríš, ale našla som si priateľa. Áno, ja. Volá sa Adam a určite by sa ti páčil. Adam je super. Vážne super. Je veľmi chápavý, milý a hlavne veľmi pekný. Braček, kiež by si tu mohol byť so mnou. Ale ja mám také moje heslo: Malo byť to, čo bolo. Má byť to, čo je a bude to, čo má byť. A ja to nijako neovplyvním. Žijeme tu a teraz a ja ti ďakujem, že si so mnou strávil necelých 14 rokov môjho života. Ľúbim ťa a chýbaš mi. Dúfam, že sa stretneme na druhom svete.

Ak sa ti príbeh páčil, tak ho ohodnoť labkami a pokojne mi môžeš napísať aj zopár milých slov. A samozrejme, ak by ste chceli, napíšem aj druhý diel.

Prajem vám šťastné a veselé Vianoce!