Výchova detí prešla od minulosti až po súčasnosť mnohými modifikáciami a vzniklo mnoho spôsobov „vychovávania“ mladších ľudí. Deti nešli do škôl, kedže ich rodičia to považovali za mrhanie časom. Namiesto toho pomáhali rodine a robili potrebné domáce práce. A keď mali všetko v ten deň spravené, mali chvíľu „pre seba“. Tým sa myslí hranie spoločenských hier s rodinou, za tých dôb normálna činnosť. A behanie po exteriéri (dvor, záhrada, les, ...).

Avšak mnoho detí je tak vedených do dnes, v istých krajinách, napríklad vo vidieckych častiach Ameriky, Európy, ale aj ďalej vo svete. V tropických krajinách je výchova ešte rozdielnejšia. V tomto článku chcem písať o jednej špecifickej výchove. A podľa mňa veľmi účinnej. Rodičia zvyknú deti chváliť za úplné banality: „Dostal som dvojku!“ „Urobil som si domáce úlohy!“ A pokiaľ sa dieťaťu niečo „nepáči“, dá to najavo, urazí sa a očakáva od rodiča mierny prístup a rodičia veľakrát poľavia. Niektoré rodiny svoje deti nechávajú, aby sa rozhodovali samé. A nechávajú im voľný priestor. Veľakrát to končí zlými známkami, alkoholom a nesprávnym stravovaním sa. Samozrejme nie vždy.

Iní rodičia, najmä v Ázii, majú na svoje deti úplne odlišné spôsoby výchovy. Deti niekedy dokonca zažívajú stavy depresie, úzkosti a pocitu preťaženia, ktoré často vedú k samovraždám. Rodičia si ale nechcú pripustiť, že robia niečo na úkor svojich detí alebo im nejako ubližujú, myslia to v dobrom. Ani si to neuvedomujú. Podľa názoru jedného rodiča: „Týranie? Nie! Moje dieťa by malo mať silu a sebavedomie na to, aby prežilo v tomto svete. Je dosť silné, aby to všetko zvládlo.“

Ale, aby som sa dostal k podstate. V Ázii (ale aj v iných krajinách) veľa rodičov používa podľa Európanov drastické metódy. Od raného detstva svoje deti učia disciplíne a procesom zákazov a príkazov. Napríklad v jednej knihe od Amy Chua (Bojová pieseň tigrej matky), ktorá túto výchovu tiež praktikovala na svojich dvoch dcérach, autorka píše o jej živote a útrapách s výchovou. Jej deti napríklad nemohli ísť von, keď chceli. Nemohli sa stretávať z priateľmi, keď chceli. Ak aj, tak len na pár minút. Povedať si to najdôležitejšie a hneď naspäť k hodinám klavíru a husliam. Deti nemajú svoje vlastné záľuby.

Písala, že bežný rodič je rád, ak jeho dieťa prinesie zo školy dvojku či trojku a hneď mu ide kupovať sladkosti, videohru. U „tigrej“ výchovy za dvojku dieťa nedostane nič. Len dohovor od rodičov, ako veľmi ho dieťa sklamalo a aké je lenivé (pozor, rodič nechce dieťa uraziť alebo mu ublížiť, rodič si myslí, že jeho dieťa je dosť silné, aby to zvládlo a vďaka tým slovám dosiahlo lepší výsledok v budúcnosti, ako uvádza autorka). Napríklad, bežné dieťa je rado, keď sa učí 3–4 hodiny. Možno aj to je u niektorých priveľa. Autorka píše, že jej dcéra sa do školy pripravovala niekedy až 7 hodín. A potom sa išla hneď učiť na klavír, ďalších 6 hodín. Pritom nad ňou matka stála s prekríženými rukami a sledovala ju (ako cituje autorka).

Avšak, nielen v knihe, ale z rôznych zdrojov je známe, že daní rodičia sú veľmi autoritatívni a majú vysoké očakávania. Niekedy až dosť. A raní ich, ak ich dieťa neuspeje. S rastúcim vekom sa vplyv výchovy zmenšuje a inak to nieje ani u tigrej výchovy. Rodičia sa preto snažia vštiepiť dieťaťu čo najsilnejšiu disciplínu v mladosti. Veľakrát to dieťa začína považovať za prirodzenú vec až do dospelosti a vychováva svoje dieťa buď rovnako alebo miernejšie.

Amy Chua spomína na udalosť, keď bola so svojimi dcérami v reštaurácii aj so svojou matkou. Autorka mala vtedy narodeniny, jedna jej dcéra jej dokonca namaľovala pohladnicu, ktorú jej v ten večer podala. Ceruzkou napísané blahoželanie na kúsku papiera (dcéra mala menej ako 4 roky), pár viet so smajlíkom na konci listu a srdcom. Matka sa zhnusila a hodila papier na stôl. „Čakala som od teba viac, ako si mohla?“ Táto výchova je založená na silnej citovej väzbe k dieťaťu, aj keď to rodič veľakrát nedáva najavo. Za svoje dieťa by položil život. Ako tiež uvádza autorka knihy.

Samozrejme, nespomenul som, že dieťa nemá žiadny internet. Svoje voľné chvíle netrávi hraním hier. Keď tak, tak ho používa iba na učenie. Na to rodičia však nechcú ani pomyslieť. „Toľké mrhanie ich časom.“ Rodičia neveria tomu, že dieťa si vyberie samé, čo je najlepšie, a považujú to za nereálnu predstavu. Namiesto toho mu diktujú, čo smie a čo nie, a „narúšajú“ mu súkromie. Na druhej strane, deti bývajú často úspešné a majú motiváciu ísť ďalej a dosiahnuť presne to, čo chcú. Na rozdiel od bežného dieťaťa, ktoré stratí motiváciu, hneď ako jeho rodič upustí uzdu. Všetko to samozrejme závisí od danej kultúry v krajine a návykov ľudí.

Preto na danú výchovu majú rodičia „voľných“ detí záporný postoj a berú to ako väzenie. Čo ale nie je pravda. Nuž, je na každom, ako bude svojich potomkov vychovávať.

Bolo by zaujímavé vidieť tu názory aj iných ľudí na túto tému.