Malé dievča sedelo v kresle pri krbe. Sledovalo babku, ktorá bola na druhom kresle a štrikovala sveter. Pri nohách mala košík s červenou, bielou a zelenou bavlnou. Dievčatko chvíľu sledovalo starkine ruky, no potom sa na ňu pozrelo.

„Babi?“ spýtalo sa a oprelo sa rukami o kreslo.
„Áno?“ starká prestala štrikovať a pozrela sa na vnučku.
„Čo si chcela na Vianoce ty, keď si bola malá?“ spýtalo sa dievčatko a vycerilo zuby.
„My sme nič nechceli,“ povedala babka a ďalej štrikovala.
„Nič?“ zhíklo dievčatko a poskočilo na kresle.
„Nie,“ povedala babka, ale vzápätí dodala: „My sme dostávali štrikované svetre, ponožky, šály, čapice alebo nám ujo priniesol knihu.“

Dievčatko sa zamyslelo.

„A nechcela si bárbinu?“ pozrelo sa na babku a pritiahlo si svoju bábiku.
„Samozrejme, kto by nechcel, ale vtedy neboli také bábiky ako dnes. Boli handerné alebo z takej umeliny, ktoré mali ruky a nohy na šnúrkach. Neboli ani domčeky, mali sme pre ne len posteľ,“ zaspomínala starká a ihlice si položila na nohy.
„Chlapci dostávali jednoduché autíčka, angličáky sa volali, alebo stolný futbal. Niekedy sme dostali aj dámu alebo človeče,“ dievčatko sa usmialo.
„Ale to nebolo často. Najviac sme dostávali oblečenie alebo papuče,“ zasmiala sa babka a znovu sa pustila do štrikovania.

„A aj ste niekam chodili?“ znovu sa spýtalo dievčatko.
„Samozrejme. Chodili sme do mesta pozerať betlehem, kostol, na hrad, sánkovali sme sa alebo nás teta zobrala prejsť sa,“ babka sa zamyslela.
„Chodili sme aj na polnočnú omšu,“ dodala.
„A to sa vám chcelo?“ dievčatku sa myšlienka, že by mala ísť na polnočnú omšu, nepáčila.
„Chcelo, chcelo. Kým rodičia všetko pripravovali, my sme boli vonku,“ povedala babička.

„A sneh ste mali?“ zamyslela sa vnučka.
„Samozrejme, že sme mali sneh. Stavali sme aj snehuliakov, guľovali sa, korčuľovali,“ odpovedala jej babka a zohla sa pre ďalšie klbko.
„Takže ste dostávali aj korčule?“ dievčatku zažiarili oči. (Poznámka redakce: Korčule jsou brusle.)
„Áno, dostávali. Dostávali sme kvinťáky, hokejky, kanady,“ povedala a pozrela sa na vnučku.
„Kviňťáky?“ zopakovalo dievčatko.
„Kvinťáky. To boli také akoby spodky korčúľ na ľad, ktoré sa prichytávali na topánky. Mali taký kľúčik, ktorým si ich zašróbovala o topánky a mohla si sa korčuľovať,“ odpovedala jej babka.

Dievčatko od prekvapenia otvorilo ústa.

„Aj ja také chcem!“ vypísklo a zoskočilo z gauča.
„Ja už tie moje nemám,“ povedala babka a zasmiala sa.
„A čo ste jedli?“ neprestávala sa pýtať vnučka.
„Mali sme polievku a cibuľový šalát, tak ako teraz,“ povedala babka.
„Aký šalát?“ nechápavo sa na babku pozrela vnučka.
„Taký octový s cibuľou,“ odpovedala jej babka a zohla sa pre ďalšie klbko bavlny.
„Fuj, ten musel byť hnusný,“ dievčatko sa zatvárilo kyslo a vyplazilo jazyk.
„Bol trochu kyslý, ale bol dobrý,“ povedala jej babka a odmotala si z klbka.
„To by som nejedla, ja mám radšej majonézový,“ dodalo dievčatko a sadlo si do kresla.

Chvíľu bolo ticho. Babička štrikovala a dievčatko sedelo v kresle a objímalo bábiku.

„A čo ste robili celý deň?“ spýtalo sa nakoniec dievčatko.
„Kým rodičia pripravovali všetko doma, my sme išli von. Išli sme na hrad alebo do mesta, hrali sme sa so snehom,“ povedala starká.
„A ako vyzeral večer?“ prerušilo ju dievčatko.
„Najskôr sme sa pomodlili a najedli. Mali sme o tanier viac, keby niekto prišiel. Pod stolom bola reťaz na znak toho, že držíme spolu. Pod tanierom sme mali šupiny z ryby, aby bolo veľa peňazí. Otec zvykol hádzať orechy do rohov miestnosti a rozkrojiť jablko, keď bolo zlé, budúci rok sa malo niečo zlé stať,“ odpovedala jej babka a rozmotala klbko bavlny.

„A čo darčeky? Kedy ste si ich rozbaľovali?“ spýtala sa vnučka a zažiarili jej oči.
„Po večeri. Dojedli sme a spolu sme si išli rozbaliť darčeky,“ babka sa na ňu pozrela a usmiala sa.
„Potom sme išli na polnočnú omšu,“ dopovedala a odložila zvyšok bavlny.

Práve dokončila malý sveter. Odstrihla kúsok bavlny, sveter natiahla a postavila sa z kresla.

„Čo povieš, môže byť?“ spýtala sa vnučky, keď jej ho natiahla cez hlavu a ruky.
„Áno!“ vykríklo dievčatko a babku objalo.

Dúfam, že sa vám článok páčil. Poňala som ho trochu inak, aby to nebol obyčajný rozhovor. Za čas ďakujem babke, ktorá mi pomáhala a rozprávala o jej Vianociach.

Ďakujem za čítanie a prajem pekný deň.
Lill Miss Alex.